Volám sa Daniel Diškanec, mám 54 rokov a od detstva žijem v Martine. Pracoval som na bytovom družstve spočiatku ako robotník, neskôr ako majster, a po skončení večernej strednej školy ako revízny technik tlakových a plynových zariadení. Získal som tu bohaté skúsenosti v riešení technických problémuv a súčasne sa naučil spolupracovať so širokým spektrom ľudí z rôznych sociálnych vrstiev. Neskôr som pracoval na vlastnú živnosť, no tú som po desiatich rokoch úspešnej činnosti zrušil a začal sa venovať práci v sociálnej oblasti, ktorá sa mi zdala byť spoločnosťou podceňovaná.
V roku 2002 som na svojom pozemku postavil kemp pre ľudí bez domova. Postupne sme rozširovali kapacitu kempu prístavbou nových chatiek a začali vydávať nezávislé periodikum Priestor pre život, ktorého som od počiatku šéfredaktorom. Som rozvedený, s prvou manželkou mám dve dospelé deti, v súčastnosti žijem 12 rokov s družkou a máme spolu desať ročnú dcéru a staráme sa o päťročnú dcérku. Zároveň som správca a obyvateľ verejného kempu pre ľudí, ktorí stratili domov. V ňom spoločne zabezpečujeme všetko potrebné pre život obyvateľov tohoto zariadenia, v ktorom okrem zabezpečenia vykurovania drevom a alternatívnymi energiami pestujeme zeleninu a chováme domáce úžitkové zvieratá.
Časopis Priestor pre život zabezpečuje zdroj príjmu pre zabezpečenie funkčnosti kempu a je zároveň propagačným mediálnym prostriedkom šírenia myšlienky budovania verejných kempov a starostlivosti o životné potreby obyvateľov v núdzi.
Myšlienka budovania verejného kempu deklaruje schopnosť a možnosti ľudí z okraja spoločnosti postarať sa o seba a byť spoločensky užitoční. Verím, že vytváraním vhodných podmienok sa dá docieliť, aby nezískavali peniaze bez zásluhy práce a neboli spoločnosti na príťaž, ale aby vytvárali svojou činnosťou spoločenské hodnoty práve v oblastiach, o ktoré väčšina ľudí nemá záujem.