Tu budeme uverejňovať niektoré z listov, ktoré ste nám poslali a ktorých prečítanie by mohlo priniesť úžitok i iným. Ďakujeme všetkým, ktorí nám napísali. Tí, ktorí by tak chceli urobiť, píšte nám prosím na e-mail redakcie, prípadne na našu poštovú adresu.
Do redakcie sme dostali list od Noemi a pokúsili sme sa priebežne odpovedať na jednotlivé pasáže.
Dobrý deň!
Chcela by som reagovať na článok uverejnený vo Vašom časopise č. 2/2009 s názvom „Kríza materializmu“. Článok vychádza z prirodzených princípov a jeho základná idea je pozitívna. Hovorí o tom, že čisto materialistický život ničí spoločnosť a človeka samého a že je nevyhnutné uvedomovať si a žiť aj duchovnú stránku, čiže ľudskosť a srdečnosť človeka.
V podstate s názorom autora súhlasím, ale sú tu dve veci, ktoré ma prinútili reagovať na jeho článok:
1. Porovnáva dva extrémy: čistý materializmus na jednej strane a čisto duchovný život na strane druhej. Ako príklad čisto duchovného života uvádza aj život v kláštoroch, ktorý je podľa neho „úplne odtrhnutý od života a jestvuje iba sám pre seba a to neraz dokonca na úkor spoločnosti“.
Reakcia redakcie:
Myslíte, že nejestvuje aj taký extrém?
2. Vyhlasuje, že „všetky snahy v duchovnej oblasti, ktoré nemajú reálny vplyv na zlepšenie života v spoločnosti, sú v podstate nesprávne, zbytočné a samoúčelné“.
Odpoveď našej redakcie:
Je žiaľ mnoho smerov, cirkví a spoločenstiev, ktoré nechcú mať žiadny vplyv na iných, lebo ich učenia sú skryté, či skrývané a keď nepresiahnu úroveň rodiny, bunky či spoločenstva, tak ich spoločenský význam na zlepšenie ľudstva je minimálny. Vari Ježiš žil v kláštore, ticho sa modlil za iných alebo vystúpil na verejnosť a aj za cenu straty života, a hlásal odhodlane najgeniálnejšie pravdy prekonávajúce všetky civilizácie našej Zeme?
Nechcem kritizovať rozhodnutia ľudí žijúcich v kláštoroch, lebo nemáme poňatia o sile modlitby, no náš Otec žiada od nás väčšie obete a väčšia obeť znamená aj väčšie pochopenie, väčšie poznanie, lebo kto pozná možnosti ľudského génia, ak ho v sebe objaví?
3. Čo sa týka prvej veci, z názoru autora vyplýva, že vôbec nepozná život v kláštoroch. V žiadnom kláštore nie je život orientovaný iba na modlitbu, ale čas je rozdelený medzi modlitbu, prácu a oddych, podobne ako v „reálnom“ rodinnom živote. Modlitby v kláštoroch sú vždy orientované na vyprosenie pokoja pre celý svet, všetky potreby ľudí „za múrmi kláštora“, za deti, starých a chorých, mladých, rodiny, na vyprosenie pomoci, ochrany a uznania ľudskej dôstojnosti pre každého človeka bez rozdielu, kdekoľvek na svete. Už z tohto vyplýva obrovský prínos pre celú spoločnosti, neohraničenú ani geografickými hranicami. Je pravda, že tieto modlitby sú „neviditeľné“, ale človek, ktorý sa dokáže zastaviť a vnímať život ako celok, nielen to, čo je viditeľné, ale aj neviditeľnú a duchovnú zložku života, si uvedomí obrovskú vďačnosť za túto ich službu, ktorú všetky kláštory (a kresťania) robia ZADARMO. Kto dnes svoju službu pre spoločnosť koná zadarmo? Snáď len dobrovoľníci. Čas venovaný práci je takisto prínosom pre spoločnosť, lebo každý kláštor produkuje veci, ktoré sú ponúkané spoločnosti. Ich predaj tvorí príjmy kláštora, ktoré mu dovolia reálne prežiť. Už to je dôkaz, že nie je odtrhnutý od života.
Ďalšou zložkou kláštorného života je pohostinnosť. Mnohé kláštory sú otvorené komukoľvek, kto chce prísť a zamyslieť sa nad životom, spoznať, že život nie je iba pôžitok a matéria, ale že existuje aj duchovná stránka človeka, ktorá má tiež svoje potreby a túžby a ktoré matéria nemôže naplniť. Svedectvom toho je obrovské množstvo ľudí, ktorí prichádzajú do kláštorov, aby unikli z hektického spôsobu života, aby si oddýchli a načerpali potravu pre svoj duchovný život, aby si uvedomili, že kariéra, majetok, sláva a moc nedokážu naplniť srdce človeka, pretože ono túži po inej potrave - duchovnej. Aj toto je prínosom pre spoločnosť. Čo by sme robili, keby neexistovali tieto útočištia v našej uponáhľanej konzumnej spoločnosti?
Odpoveď našej redakcie:
Iste môžu byť prínosom aj kláštory či iné útočištia, no často sa stáva, že bez útočiska skôr nájdeme svoj prístav, lebo na tomto svete nemáme právo na pokoj. Na tomto svete máme jediné právo - napredovať vo svojom duchovnom vývoji aj za cenu chýb a omylov, za cenu strát a bolesti, keď nechceme napredovať bez nich.
4. Čo sa týka druhej veci, teda „prínosu“, napadla ma jedna vec. Ak „právo na život“ má iba ten, kto niečo prináša spoločnosti, tak potom by sme sa nestarali o starých a chorých, o smrteľne chorých a zomierajúcich, o mentálne a fyzicky postihnutých, o narkomanov, o opustené deti, lebo oni nie sú žiadnym prínosom per spoločnosť. A predsa to robíme. Prečo? Lebo si uvedomujeme, že prínos človeka nie je len materiálny, ale aj duchovný. Každý človek, už len tým, že je = existuje, je prínosom pre spoločnosť!
Odpoveď našej redakcie:
Áno Noemi, každý tu má miesto, každý je potrebný, a často chorí predbehnú zdravých, často neviestky a colníci duchovne napredujú rýchlejšie ako tí, čo si myslia, že žijú cnostne a tí cnostní nepochybne žijú aj v kláštoroch.
5. Hodnota života sa nemeria peniazmi alebo užitočnosťou.
Odpoveď našej redakcie:
Áno, duchovná hodnota sa meria užitočnosťou, o tom niet pochýb. No často sa stáva, že nepresiahne múry vlastného domu, či svojho kláštora. Vtedy sa stáva užitočnosť prekliatím, lebo človek má väčší rozmer, ako aby sa zmestil do svojho domu, či svojej komunity a tváril sa, aký je prospešný a užitočný. Každý človek by mal opustiť svoj dom či kláštor, aby zanechal trvalú stopu v spoločenskom rebríčku, lebo život premrhá a zomrie ako ubolený starec, lebo dávno vedel, že sa mal pre pravdu a lásku v tridsiatke dať ukrižovať.
6. Život má hodnotu vždy a za každých okolností, pretože je život!!! KAŽDÝ ŽIVOT JE ŽIVOT a neexistuje život „odtrhnutý od života“, lebo to by bola smrť.
Odpoveď našej redakcie:
Áno existuje život odtrhnutý od života; smrť je vyvrcholením jeho nepochopenia.
Pre veriacich ľudí dokonca aj smrť je len prechodom do večného života. Ide teda o to, ako náš život žijeme - či naozaj žijeme, alebo len živoríme... A na to si už každý človek musí odpovedať sám.
Noemi
Vážený pán Diškanec!
V jednom z čísiel Vášho časopisu som sa dočítal o malej Aničke, ktorá má veľkú chuť do učenia. Časopis som niekde založil a potom ma napadlo, že by som jej mohol poslať nejaké veci, ktoré bude potrebovať do školy. A teraz sa mi podarilo v Žiline kúpiť ďalšie číslo a tak získať Vašu adresu. Nie je toho veľa čo posielam, no snáď ju to poteší. Prajem jej stálu vytrvalosť pri prekonávaní ťažkostí, s ktorými sa v živote iste stretne.
Vážený pán Diškanec, dávam svoju úctu a obdiv za Vašu obrovskú odvahu, nezištnosť a statočnosť s akou pomáhate ľuďom, ktorí si nevedia pomôcť sami. Len vydržte „a vždy s úsmevom“. Táto „nová doba“ potrebuje ľudí s láskou v srdci ako ste Vy. V tejto krajine je veľa tzv. „slušných ľudí“, ktorí sú slušní dovtedy, dokedy nemusia skutočne pomôcť. Som veľmi rád, že Vás nedokážu odradiť od Vášho poslania.
Prajem Vám stabilné zdravie, veľa duševných síl a stálu trpezlivosť a odvahu odolávať neprajnosti úradov a hlúpych ľudí.
Zdraví Vás s úctou Vojtech Tichý
Odpoveď redakcie:
Vážený Pán Tichý,
Úprimne ďakujeme za list, ktorý samozrejme poteší a možno niečo pripomenie aj iným.
Ďakujeme za školské potreby pre Aničku, ktorá navštevuje špeciálnu školu, kde sa moc síce nenaučia čo do množstva, no tieto deti oproti ostatným majú v sebe iné dary, ktoré deťom z normálnych škôl akosi stále viac chýbajú. Klasické školy akoby zadúšali v deťoch prirodzené hodnoty, ktorých deficit sa prejavuje neskôr v reálnom živote a ktorého dôsledky všetci vidíme a pociťujeme.
Čo sa týka druhej časti listu, kde prejavujete svoju úctu, obdiv či nezištnosť ku mne ako osobe, chcem Vám povedať, že nie je to celkom tak. Riešim si v prvom rade svoju spokojnosť, lebo keby som to nerobil, tak by som bol sám so sebou nespokojný, nahnevaný či inak nešťastný. Mnoho ľudí žije podobne, ale iba pre seba. Sám som tak roky žil, teda viem o čom píšem. Ľudia sa boja otvoriť väčšiemu spoločenstvu, čo ich veľmi obmedzuje, vytvára napätia a obmedzenia, nakoľko si riešia len seba, svoju spokojnosť, či obmedzia svoje pôsobenie len na svoju rodinu.
Človek je väčší ako si myslí. Obmedzenia pochádzajú iba z jeho strachu a nepochopenia týchto súvislostí. Myslím si, že človek sa skladá s Božej podstaty a táto podstata je veľkorysá, prajná, neobmedzovaná, no zároveň je aj opovážlivá, neskromná a vyčnievajúca z radu.
Tak sa javil aj Ježiš, Gandhí, Mojžiš a mnohí iní, pred mocnými vtedajšieho sveta. Vtedajší svet ich zatratil a zradil, no hodnoty ich života pretrvali. Zanechali vzory či prototypy života, a pre tie sa vždy oplatilo žiť a dokonca aj zomrieť.
Čo sa týka tých „slušných ľudí“, ktorých spomínate, tiež ich poznám dosť. Možno ich je drvivá väčšina a tak sa sami pred sebou obhajujú, aby nebodaj nevystúpili z radu. Tí istí „slušní“ nám dodnes strpčujú život, no hlavne si ho strpčujú sebe, čo asi celkom dobre nechápu. A to je na ich škodu.
Keď som pred časom chodil po dedine a hľadal zarastené pozemky a ponúkal podiel na skultivovaní vysadením zemiakov či inej poľnohospodárskej kultúry, tak sa uvedení „slušní ľudia“ zľakli, že ich nevyužité pozemky budú využívať bezdomovci. Čo povedia susedia či známi či iní „slušní“ ľudia?
A tak sa od nepamäti spájajú „slušní“ proti „neslušným“, a vytvárajú bariéry, ktoré sa javia ako nepriechodné.
No srdečná vďaka Vám, že Vaše povzbudenie, možno práve ono je niekedy tou kvapkou oleja, ktorá s tlejúceho popola vyvolá malý ohník.
S pozdravom Daniel Diškanec